> 1 <



Author Message

BibraX

Administrators


Online status

196 posts

Location: Slovakia Bratislava
Occupation:
Age: 41

#173   19:54 09-08-2008 GMT      
9.8.2008 - VIDEO: Báthoryčka: Sexuálna deviantka posadnutá diablom!

Vojna medzi historikmi a Jurajom Jakubiskom! Alžbeta Báthoryová nebola podľa viacerých historikov žiadna svätica a liečiteľka, ako tvrdí režisér snímky vo svojom najnovšom filme, ale diablom posadnutá krutá vládkyňa, ktorá vraždila celé štvrťstoročie.

Andrej Štiavnický, spisovateľ a publicista, sa venuje histórii Báthoryovej už 28 rokov. Ako uviedol, slovenský národ by mal vedieť pravdu o krvou posadnutej čachtickej panej. Táto uhorská grófka je pokladaná za najznámejšiu masovú vrahyňu v slovenských a maďarských dejinách. Už aj jej predkovia mali sklony k samoľúbosti, pýche, tyranstvu a k sexuálnej deviácii. Pravdepodobne aj vďaka zvráteným sklonom ich rod, mimochodom najvplyvnejší a najbohatší tých čias, postupne degeneroval až nakoniec vymrel.

Štiavnický sa spolu s historikom Jozefom Kočišom životu Báthoryovej venujú už približne 30 rokov. Vychádzajú zo svedeckých výpovedí a súdnych protokolov, ktoré sú zachované už 400 rokov v Národnom archíve v Budapešti a v depozitoch potomkov šľachtických rodov v Maďarsku.

"Dnešná medicína, psychiatria a psychológia dokázali v prípade Báthoryovej štyri základné veci - Impulzívny sadizmus, kanibalizmus, satanizmus, kde rituálnymi obeťami boli mladé dievčatá, ktoré za nevysloviteľných múk odchádzali z toho sveta a sexuálne deviácie. Dievčatá vždy nahé v jej prítomnosti, excesy, zvrátenosti, pohlavné zneužívanie Báthoryovou. Toto sú mantinely trestnej činnosti, ktoré páchala celé štvrťstoročie od roku 1585 až 1610," povedal Štiavnický. Snahou Štiavnického a Kočiša je, aby Slováci poznali svoje dejiny a hlavne obrovský fenomén Báthoryovej, aj keď negatívny.

Podľa Štiavnického, nikto nemá právo prekrúcať históriu, ani žiadny filmový režisér a ani seriózny historik. "Je nemravné, ak z beštie a diablom posadnutej robia sväticu a liečiteľku, ktorá predbehla svoju dobu," tvrdí. Báthoryová a jej štyria pomocníci boli obvinení z mučenia a zabitia veľkého množstva mladých žien, hovorí sa až o troch tisíckach obetí.

V roku 1610 ju dali do domáceho väzenia na Čachtickom hrade, kde ostala štyri roky až do prirodzenej smrti. Jej pomocníci - Ján Ujvári známy aj ako Ficko, Helena Jóová a Katarína Benecká, takisto čelili vážnym obvineniam. Na ich základe 7. januára 1611 v Bytči zaživa upálili Helenu Jóovú, Jána Ujváriho pre mladý vek sťali a jeho telo spálili. Katarínu Beneckú súd pre nedostatok dôkazov oslobodil. Liečiteľka Majorová z Myjavy, ktorá pomáhala Báthoryovej pri rôznych chorobách bola obvinená z čarodejníctva a zaživa upálená 24. januára 1611. Názory na fenomén Báthoryčka sa menia. Svedčia o tom diela historikov, spisovateľov a naposledy aj celovečerný film Juraja Jakubiska.

Pri súde vraj svedčilo veľké množstvo osôb. Väčšina však žiadne dôkazy nepredložila. Aj preto niektorí považujú proces s Báthoryovou za vykonštruovaný a s politickým pozadím. Tvrdia, že skutočnou príčinou bola túžba uhorskej šľachty zmocniť sa pozemkov Alžbety Báthoryovej. Preto si našli zámienku - obvinenie z krutých činov.

Zdroj: www.topky.sk / VIDEO: Báthoryčka: Sexuálna deviantka posadnutá diablom!
(pozri tam aj video s vyjadrením Andreja Štiavnického)
-Qvis cvstodiet ipsos cvstodes?-
Ab his castris oppidum Remorum nomine Bibrax aberat milia passuum VIII. Id ex itinere magno impetu Belgae oppugnare coeperunt.

BibraX

Administrators


Online status

196 posts

Location: Slovakia Bratislava
Occupation:
Age: 41

#174   19:58 09-08-2008 GMT      
Vyjadrenie Tünde Lengyelovej k Andrejovi Štiavnickému ako "historikovi" a jeho knihám o Alžbete Bátoriovej.


29.1.2007 - Árona tvojho, sadizmus bude duševná choroba až o dve a pol storočia neskôr!

Ak sa budú prepisovať učebnice pre nejakú planétku, navrhujem, aby sa prepísali aj učebnice dejepisu. K takémuto návrhu ma vedú úplne nové historické fakty zo strhujúceho bestselleru o Alžbete Báthoryovej a jej súputníčke Anne Rosine Listiusovej. Moje sebatrýznenie čítaním piatich dielov historického románu Andreja Štiavnického nebolo bezúčelné: konečne som sa dopátrala pravdy! Presvedčili ma už aj edičné poznámky v závere každého dielu, ale keď autor verejne prezentoval svoje znalosti vo vášnivom rozhlasovom rozhovore (Slovenský rozhlas – Regina, Bratislavská panoráma, 22. 7. 2006), kde napriek zdeseným výkrikom redaktora podrobne opísal krvavé vyčíňanie Báthoryčky a kanibalistické orgie, rozhodnutie vo mne dozrelo: ako profesionálny historik musím žiadať o revíziu.

Autor vyzval historikov na súboj
Uvedomujem si, čo za žáner historický román je a celkom dobre viem aj to, čo je (historická) vedecká štúdia a čo literatúra faktu. Pri čítaní Alexandra Dumasa, sira Waltera Scotta, Roberta Merla, Joža Nižňánskeho či Jána Čajaka som si rozhodne nemyslela, že to, čo napísali, sa naozaj aj stalo. A to presne tak, ako to opísali. Lenže ani jeden z týchto autorov na každom možnom i nemožnom mieste neprízvukoval, že je to zaručená pravda a pozná ju len on.
Andrej Štiavnický tvrdí, že sa už vyše 25 rokov venuje štúdiu historických dokumentov, dobových prameňov a archívnych záznamov udalostí, ktoré sa odohrali na území bývalého Rakúska-Uhorska. Mimochodom, to sa sformovalo až v poslednej tretine 19. storočia, Štiavnický teda píše o Uhorskom kráľovstve. Vo svojich románoch sa vraj snaží (skrátený citát) „verne zachytávať krutú realitu života na prelome 16. a 17. storočia a zaplniť tak biele miesta v histórii, aby ich rôzni románopisci nemuseli pribásňovať na základe svojej fantázie a ľudových povier“. No a to, čo on už dávno vie, čaká ešte na niekoľko generácií historikov, aby to objavili po ňom a očistili od balastov, niekedy až nezmyselne vzdialených od historickej pravdy. Pokiaľ by autor nebol vyzval historikov na takýto pomyselný súboj, nikto by sa nad jeho planou grafomániou nepozastavil. Nuž ale výzva je výzva a aby sme v hanbe nezostali, pozrime sa na to trochu dôkladnejšie.

Krvavá story Alžbety Báthoryovej sa začala viac ako sto rokov po jej smrti
Alžbeta Báthoryová je jednou z mála žien našej histórie, ktorá sa dostala do Guinessovej knihy rekordov. Túto pofidérnu slávu si vyslúžila ako údajná najmasovejšia vrahyňa v dejinách ľudstva. Zrejme si onedlho vyslúži aj druhý zápis – v počte o nej napísaných prác, natočených umeleckých, dokumentárnych i pornografických filmov, death-metalových a iných hudobných diel a nespočetných obrazov.
Dáma, ktorá pochádzala z najbohatšieho sedmohradského rodu, sa ako 15-ročná vydala za syna uhorského palatína. František Nádasdy, slávny protiturecký bojovník, priniesol do manželstva obrovský majetok, a tak sa mladí manželia stali najbohatším párom v Uhorsku. Narodilo sa im najmenej päť detí, ale len jeden syn a dve dcéry sa dožili dospelosti. Roku 1604 Nádasdy zomrel a o šesť rokov nato palatín Juraj Thurzo Alžbetu bez súdu a obvinenia internoval na jej hrade v Čachticiach. Viedol síce proti nej vyšetrovanie, ale súd sa nikdy nekonal a jej internácia bola v príkrom rozpore s dobovými zákonmi. Krajina však vtedy mala oveľa väčšie problémy ako protiprávne konanie voči jednej žene, a tak celá kauza postupne zapadla do zabudnutia a ukončila sa v auguste 1614 smrťou Alžbety. Vyšetrovanie sa skončilo skôr, súčasne so zistením, že majetok už dávno rozdelila deťom, a tak ani v prípade „nota infidelitatis“, deliktu zrady, sa nedalo nič skonfiškovať.
Verejnosť musela čakať až do roku 1729, kým jezuita Ladislav Túróczy vo svojom cestopise po Uhorsku opísal istú „tragica historiu“ o krvilačnej grófke, ktorá sa kúpala v krvi. Je paradoxné, že v druhom vydaní diela (ešte za života Túróczyho) sa táto historka neobjavila, a ani v treťom. Báthoryová však mala smolu. Celú udalosť opísal Matej Bel vo IV. diele Notícií (1734 – 1735). Tu sa teda začala krvavá story.

Obeť nadšencov, vlastencov, antifeministov, komunistov, psychiatrov a zlých matematikov
Druhý dych chytila story v období romantizmu, keď sa stala atraktívnou pre beletristov a pozitivistických dejepiscov, väčšinou vlastivedných nadšencov. Ich zásluhou sa na svetlo sveta dostali zápisnice z vypočúvania svedkov. No a tak sa stalo, že nejaký matematicky zdatný jedinec spočítal obete v zápisniciach a pre istotu ich ešte vynásobil stomi. Nikomu neprekážalo, že sa hovorilo vždy len o tých istých ôsmich obetiach, ktoré zomreli za nejasných okolností a pravdepodobne počas neprítomnosti Báthoryovej.
Téma mohla poslúžiť mnohým: v čase prebúdzajúcich sa ženských hnutí ako dôvod, prečo sa ženy majú držať varechy a nie vstupovať do verejného života; vykreslenie maďarskej krvilačnice vraždiacej slovenské devy sa ujalo v argumentácii národniarov. Neskôr vystupovala vražedná grófka, kántriaca svoje poddané, ako predstaviteľka utláčajúcej a vykorisťovateľskej triedy v triednom boji. Nelenili ani doktori psychiatrie a na základe pomyselných dôkazov stanovili diagnózy, v skratke: Alžbeta Báthoryová trpela všetkými duševnými chorobami, ktoré sú známe a zrejme aj ďalšími, ktoré sa ešte len objavia. A keby len ona – celý jej rod! Škoda len, že pri paleopatologickej analýze kostrových pozostatkov jej strýka, poľského kráľa Štefana Báthoryho (nie Tomáša, ako píše Štiavnický), vedci nenašli žiadne známky syfilisu, ktorý mal byť príčinou degenerácie celého rodu.

Je 25 rokov dosť na to, aby si archivári konečne všimli usilovného bádateľa?
O Alžbete, jej manželovi a celom širokom príbuzenstve by sa dalo napísať mnohozväzkové dielo. Veď sa aj napísalo, ale pán spisovateľ pozná (podľa bibliografie uverejnenej na záver – zatiaľ – posledného románu) len dielka, ktoré vyšli v 19. storočí, počnúc Mednyánszkeho povesťami z roku 1826.Odignoroval takmer všetko, čo o Báthoryčke vyšlo za posledných, povedzme, 20 rokov v Maďarsku, ale najmä na Slovensku. Že by jazyková bariéra? Pochybujem, veď za 25 rokov bádania v archívoch mu musí byť (historická) maďarčina, latinčina a nemčina druhým materinským jazykom. Nehovoriac o paleografii, čítaní starých rukopisných textov. Hoci aj tu mám zvláštny pocit nejakej zrady, pretože v archívoch, ktoré pán spisovateľ uvádza ako zdroj svojich nespochybniteľných informácií, ho ako bádateľa nepoznajú (ani pod jeho vlastným menom).

Okrem niekoľkých mien v knihách nič historické nie je
Trochu ma mrzí, že autor ignoroval všetky práce historikov o danej dobe. Rozhodne nemohol mať v rukách ani všeobecne dostupný prvý diel Kroniky Slovenska, kde by si na stranách 216 – 263 mohol prečítať základné fakty o Uhorsku, o udalostiach, osobnostiach, dokonca aj o každodennom živote v dobe, o ktorej píše. Okrem niekoľkých mien totiž v jeho knihách nič historické nie je. Obvykle si každý obraz vystačí priamou rečou medzi dvoma, prípadne troma osobami, pričom nás autor aspoň jeden a pol strany drží v napätí, kým uhádneme, kto sa s kým rozpráva. A s akým pátosom! Takmer každá veta je zvolacia, len sem-tam sa nejaký nechápavý aktér deja niečo spýta. Témou rozhovoru je v prvých troch dieloch výlučne zločinnosť Báthoryovej a v ostatných dvoch to isté, len sa pridáva aj dedička jej zločinného diela, Anna Rosina Listiusová.

Winnetou alias Gróf Fábry
Moje podozrenie, že autor si úplne vystačí so svojou fantáziou, potvrdzujú historické nezmysly, ktorými sa všetky jeho romániky len tak hemžia. Niektoré časti sú ako vystrihnuté z románov Karla Maya, namiesto henryovky však majú aktéri Štiavnického románov automatické pištole, ktoré sú bez nabitia schopné zastreliť tucty súperov. Aj náročné stopovanie v snehu mi pripomenulo Winnetoua, ktorému sa povahovo mimoriadne podobá postava grófa Petra Fábryho. Je to sympatický chlapík, ktorý dokáže byť na niekoľkých miestach naraz (všade, kde sa pácha nejaká neprávosť) a je schopný na svoju šabľu naraz napichnúť niekoľko útočiacich zloduchov. Má trochu nekrofilné záľuby, rád odvšadiaľ vyťahuje mŕtvoly. Fábry v priebehu deja zabije viac ľudí ako Báthoryčka a feromónmi nadupaná Anna Rosina spolu. To možno vysvetľuje, prečo sú všetky miesta, kde sa dej odohráva, ľudoprázdne. Tak ako všetky dediny, aj Prešporok, kde za bieleho dňa spáchajú atentát a ulica je ako vymetená, bez svedkov.
Autor vôbec netuší, aké boli spoločenské konvencie v danej dobe. Obyčajný kastelán by napríklad nemohol vyhnať z hradu jeho majiteľa v sprievode výstrelov, nadávok a vyhrážok. Nemá poňatia, ako a kde sa v tej dobe bývalo, stravovalo, aké odevy sa nosili. Cestovanie bolo o niečo pomalšie ako dnes a trasa z Viedne do Čachtíc na koni sa za pol dňa ťažko dala urobiť. Rovnako je úplne scestný opis spoločných kúpeľov.

Árona tvojho, sadizmus bude duševná choroba až o dve a pol storočia neskôr!
Štiavnický nevie, čo je slobodné kráľovské mesto a že Beckov ani Čachtice ním nikdy neboli, a ani ich obyvatelia neboli občanmi. Všade sa oháňa nedodržiavaním trestného zákonníka, ten však neexistoval. Nemá potuchy o súdnej organizácii v Uhorsku, ani o tom, aký hrdelný trest mohol stihnúť šľachtica, nehovoriac o šľachtičnej. Obesenie to určite nebolo. Hierarchia platila aj pri popravách – šľachtic mohol byť sťatý. Mimochodom, ženy ani obyčajné vrahyne z najnižšej spodiny nevešali, ale sťali, utopili alebo zahrabali zaživa.
Je úsmevné, keď na každom hrade funguje mučiareň s vlastným katom. Katovstvo totiž bolo dosť úzkoprofilové remeslo a kat často chýbal aj v mestách s právom meča. Je viac než otázne, či sa (luteránski) zemepáni uchyľovali k bezhlavému vraždeniu svojich poddaných len preto, že nechceli konvertovať. V diele, kde k základnej črte pozitívneho hrdinu patrí, že je zbožný katolík, to je však pochopiteľné. I šťavnaté nadávky svedčia o znalosti doby: okrem Fábryho obľúbeného „árona tvojho“ a zaručene dobového chmuľo, sraľo, papľuh, sa stretneme aj so starou Blažkovou. Dojímavé je aj nadšenie františkánskeho novica v roku 1615 z majestátnosti slávnej ostrihomskej baziliky, ktorú začali stavať roku 1822 a vysvätili 1856. No a fakt, že sadizmus ako duševnú chorobu pomenoval nemecký psychiater Richard Krafft-Ebing až roku 1886, nebráni hrdinom, aby to vedeli už o dve a pol storočia skôr. Podobných skvostov sú v románoch ešte stovky.

Ak už pán Štiavnický nijako nedokáže odolať svojej pisateľskej vášni, nech aspoň netvrdí, že píše historický román a že vie, o akej dobe píše. Oveľa hladšie by mu prešlo, keby písal napríklad sci-fi. V tom prípade by mu nikto nemohol vyčítať, že píše nezmysly. A celé generácie historikov by sa mohli naďalej venovať serióznemu výskumu.

Andrej Štiavnický:
V podzemí Čachtického hradu. Bratislava, Media Klub 2001, 280 s.
Alžbeta Bátoriová vo väzení a na slobode. Bratislava, Media Klub 2002, 248 s.
Čachtická pani pred najvyšším súdom. Bratislava, Ikar, 296 s.
V tieni smrti Alžbety Bátoriovej. Bratislava, Ikar 2004, 400 s.
Zbohom, Alžbeta Bátoriová. Bratislava, Ikar 2005, 400 s.

Písané pre časopis Knihy a spoločnosť – (nenahraditeľného) sprievodcu intelektuála svetom kníh. Upravené.

Tünde Lengyelová

Zdroj: www.archiv.station.zoznam.sk / Árona tvojho, sadizmus bude duševná choroba až o dve a pol storočia neskôr!
-Qvis cvstodiet ipsos cvstodes?-
Ab his castris oppidum Remorum nomine Bibrax aberat milia passuum VIII. Id ex itinere magno impetu Belgae oppugnare coeperunt.

Rynnocka

Members


Online status

7 posts

Location: Slovakia
Occupation:
Age:

#202   21:25 18-08-2008 GMT      
k tejto teme:
J.J.Dufack:Bosorka Alzbeta Nadasdiova,rozena Bathoryova,alias cahcticka pani; nakl.Nase Vojsko,2008
Narazila som na nu uplnou nahodou, ale brrrr, upozornujem, nic pre citlive povahy. Tuto brozurku zrejme J.Jakubisko v rukach nemal. Autor bez servitky pred ustami zobrazuje jej pribeh+dalsich predchodcov a nastupcov aj ztej onakvejsej stranky. Niektore pasaze treba brat s rezervou,kazdopadne miestami zaujimave, mrazive,naturalne.

admin

Administrators


Online status

125 posts

Location: Slovakia Bratislava
Occupation:
Age:

#226   22:21 21-09-2008 GMT      
k Batoryovej pozri reportáž z TV Novin (21.09.2008) na TV JoJ, z archívu v Bytči, kde sú uložené aj Thurzové listiny a listy o A. Bátoryovej - http://televizia.joj.sk/tv-archiv.html pozri 21.09.2008 Noviny, cca 17min.

admin

Administrators


Online status

125 posts

Location: Slovakia Bratislava
Occupation:
Age:

#229   12:23 25-09-2008 GMT      
Slovenský rozhlas / Nočná pyramída

Janka Bleyová, cp

17. 07. 2008, 22:30

Kúpala, alebo nekúpala sa v krvi mladých dievčat? Bolo vôbec možné zostrojiť koncom 16. storočia, teda v časoch, keď krvilačná grófka žila na Čachtickom hrade, mechanickú železnú pannu? Aká bola Alžbeta Báthoryová? Čo je fikcia, čo nezmysel a kde sa už dajú dokázať historické skutočnosti? To sú otázky pre hosťa Nočnej pyramídy - publicistu a spisovateľa Andreja Štiavnického, ktorý viac ako dve desaťročia, v archívoch študoval a zbieral materiál o hlavnej postave svojich románov o Alžbete Báthoryovej.

moderátorka: Janka Bleyová
hosť: Andrej Štiavnický, spisovateľ

Zdroj: www.rozhlas.sk / Krvavá Báthoryčka

Vypočuť si reláciu

This post was edited by admin (09:15 26-09-2008 GMT, ago)

BibraX

Administrators


Online status

196 posts

Location: Slovakia Bratislava
Occupation:
Age: 41

#331   00:47 16-02-2009 GMT      
23.07.2008 som dal na stránku info o chystanom filme The Countess v réžii Julie Delpy (Alžbeta Batoriová - The Countess /video/). Od toho datumu som sa toho velmi o filme vela nedozvedel.

Teda okrem toho, že film bol predstavený na Medzinárodnom festivale filmu v Berline (Berlinale) vo februari 2009.

Zatiaľ okrem dvoch fotiek z filmu uvádzam pár odkazov na stručné informácie.



www.reuters.com / Delpy revives bloody Countess Bathory in new film (10.2.2009)

www.pluska.sk / BERLINALE: Julie Delpy predstavila film o Báthoryčke (10.02.2009)

www.joj.sk / Julie Delpy predstavila nový film o krvavej Bátoričke (10.02.2009)


A hrady vo filme? Ano budu, natacalo sa ale na hradoch v juznom Nemecku. Takze Slovensky hrad sa tam nemihne.
Vo filme Juraja Jakubiska "Bathory" sa objavil Cachticky hrad v sucasnej podobe, ale pekny zastreseny s rozsvietenymi oblocikmi hral akysi prapodivny hrad, ktory sa na Cachticky hrad podobal velmi zlahucka. Ved na pripomenutie pozrite - "Prenádherný" Čachtický hrad z filmu Báthory.
Ci film Julie Delpy bude lepsi od filmu Juraja Jakubiska to neviem a som skor pesimista, ale urcite bude aspon trosku iny. Rad by som si ho pozrel a asi hlavne kvoli rozruchu, ktory sposobil Jakubiskov film, proste porovnat, ale neviem ci budem mat moznost sa na Slovensku k nemu dostat.
Ale ako som uviedol, som skor pesimista, myslim si, ze prekonat obrazy Juraja Jakubiska a jeho predstavy je velmi tazke ak vobec mozne.
-Qvis cvstodiet ipsos cvstodes?-
Ab his castris oppidum Remorum nomine Bibrax aberat milia passuum VIII. Id ex itinere magno impetu Belgae oppugnare coeperunt.
> 1 <


Copyright © 2005-2010 - Všetky práva vyhradené
Texty alebo fotografie a iné materiály umiestnené na tejto stránke je možné ďalej šíriť len so súhlasom redakcie stránky:
admin@castrum.sk